Drahé,

s miernou melanchóliou spomínam na tie dni, keď som žila v Petržalke, pracovala v kníhkupectve a nemala čo robiť - takže som veľa čítala a chodila behať každý druhý deň. (A pila veľa vína.) [Chýba mi Majka. A Katarínka.] Videla som asi stotisíc filmov a snažila sa nejak vyplniť tú prázdnotu, čo mi tam zostala po škole, cestovaní a Brne.

Vtedy sme mali so Žanet v práci diskusiu... prejdem teraz do prítomného času, pretože je to veľmi živá spomieka. 

Sedíme na balkóne, vravím jej: Žanet, mám pocit, že som hlúpa, že sa už nič nedokážem naučiť, že som úplne vyfľusnutá, že som proste dosiahla svoj peak, zenit, chápeš. 

Žanet: áno. To sa proste stane. Mne sa to stalo, keď sa mi narodil syn. Mala som dvadsaťštyri. Odvtedy som sa nič nenaučila.

Žanet vedela proste vždy povzbudiť.

Dnes mi volal kolega z kníhkupka, že Babiš to nakoniec otvorí, od 27. 4., že či môžem prísť v květnu baliť knižky, lebo i tak končíme.

[...]

Nič necítim. Mala by som byť rada a vďačná, že budem mať v máji aspoň nejaký príjem. Mala by som byť smutná, že končíme a je to nefér. Mala by som byť nasraná. Ale nie. Viem, že nič nezmôžem, tak načo plytvať emóciami.

Včera som si pozrela You've got Mail, lebo nostalgia, a navyše som si z toho filmu nič nepamätala a za posledný mesiac som k nemu mala 3 referencie. Poznáte to - je to ako háčik na lanku. Takže dnes to bolo Becoming Jane, lebo mám prešlý mozog a po šiestej večer už nevládzem premýšľať. A spomenula som si na Santander, ako sme s Majkou T. čítali Pýchu a predsudok, Majka do noci sedela nad trojpalcovým displejom, lebo nemohla prestať. [Majka mi tiež veľmi veľmi chýba. Majka, ahoj!]

Takže som teraz - v noci - asi desať minút stála v okne a sledovala dianie na ulici a v parku. T. j. absolútne nič.

Až na rozsvietené kníhkupectvo s detskými knihami oproti. Plno krabíc. Jediné, čo mi napadlo, bolo - len nech nekončia aj oni.

Tak nostalgicky smutno mi je. Čím smutnejšie, tým viac sa navraciam k sebe.

Akurát stále netuším, čo tam nájdem. Čo ak len ďalšie konce a slepé uličky?